V tomto mesiaci nás navštívila pani Beňušová dva krát, s dvomi zaujímavými témami a my sme si tak opäť rozšírili naše vedomosti. Tieto besedy máme veľmi radi, sú pre nás prínosom. Rozprávali sme sa o využití ľanu a jeho spracovaní a rozobrali sme si, ako to so sobášmi bolo v minulosti.
Spracovanie ľanu
Začnime zaujímavým faktom. Najstaršie známe nálezy ľanu podľa archeológov pochádzajú zo 7. storočia pred naším letopočtom. Spolu s jačmeňom a pšenicou je teda považovaný za jednu z najdlhšie pestovaných kultúrnych rastlín. O jeho pôvode existuje viacero teórií. Jeho pôvod by mohol byť z oblasti dnešného Iránu a Turecka alebo dokonca z Južnej Ameriky. O 4000 rokov neskôr sa ľan rozšíril do Egypta a odtiaľ do Perzie, Indie a Stredomoria. Všade si našiel svoje uplatnenie a stal sa dôležitou súčasťou dobového priemyslu. Na severe Afriky z neho už v tomto dávnom období vyrábali plachty a do kvalitných ľanových plátien balili svoje múmie. Ľan a konope patria medzi najstaršie rastliny i u nás na Slovensku. Našich predkov sprevádzali po stáročia, hrubé konopné nohavice, či mäkšie ľanové košele sa stali súčasťou slovenských krojov. Sadenie, rezanie, máčanie, trepanie bolo súčasťou života mnohých generácií. Trepárne ľanu zamestnávali v 50. rokoch tisícky ľudí na Slovensku.
Sobášne zvyky v minulosti
Parta moja, parta, zelený veniec, už ti je Anička, už ti je koniec
Zásnuby boli v minulosti prvým krokom k príprave svadby. Zásnuby mali v slovenskej svadobnej tradícii rôzne názvy: rukoviny, záručiny, oddávanie… Ich podstatou bolo verejné, obradné potvrdenie uzavretia dohody o manželstve za účasti rodín budúcich manželov. Vykonávalo sa podľa zaužívaných zvyklostí, s darovaním rôznych darov: prsteň, koláč, jablko, svadobná košeľa pre ženícha, či svadobné topánky pre nevestu… Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom živote znamenalo, že pokladali za svoju povinnosť pomáhať si. Ak sa po svadbe čokoľvek v rodine vyskytlo, bolo zvykom hľadať pomoc nie u „cudzích“, ale najskôr u „rodiny“, u svatovcov či švagrovcov. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vzťahy v rodine.
V dnešnej modernej spoločnosti na našom území nie je možné nevestu si „kúpiť, či „uniesť“ tak, ako tomu bolo v minulosti. Máme právo slobodného výberu a zhodli sme sa na tom, že takýto spôsob výberu manžela by sme si nevedeli predstaviť a nedokázali by sme sa s ním stotožniť.
Ďakujeme za zaujímavé a pútavé rozprávanie a budeme sa tešiť na budúce